Eva Kenderessy and Revue of World Literature (Bratislava): Vosganian, un William Saroyan al României, and The Book fo Whispers, the Armenian Inferno of Dante

Romanian Saroian or Armenian Inferno of Dante

Varujan Vosganian: A book of whispers. Translated by Jarmila Horáková. Praha: Havran, 2015, 438 s. ISBN 978-80-87341-28-5

 

The Book of Whispers of the Romanian writer of the Armenian nationality, economist, politician and writer Varujan Vosganian (1958) is breathtaking. It has become the Romanian and Armenian bestseller, South American criticism in it a European parallel to Marquez’s novel One Hundred Years of Solitude, Spanish reviewer of his novels in the novel structure likened to Don Quixote … Work harvested in Romania in its release (2009), almost all literary prices – from federal to journalistic to reading. In Armenia, in 2013, they declared him the book of the Year, the Armenians, the Israelis, and the Romanian of the author several times nominated for the Nobel Prize for Literature. Translation The whispering books have won the prestigious Angelus in Poland. In 2015, more precisely on April 21, within the framework of the World Day of Reading, reminiscent of Armenian genocide for more than a hundred years, the novel Varujan Vosganian became a symbol of solidarity with its victims. It was read in many of the European cities in over twenty existing translations, with other works, sculptures, theatrical and musical pieces on its motifs.

 

The Book of Whispers is the size of a real chronicle, which, at least by its name, refers to the Old Testament Book of Scriptures, but also to another Medieval Prayer Book from the Armenian monk Gregor of Narek. While the Book of Insults mourns the destruction of Jerusalem and the exile of Jews on all sides of the world, Gregor’s prayers represent a powerful theological message in an impressive poetic version of silent prayer. The Book of Whispers records the world of silence and the suffering of the Armenian ethnicity just before and for 20 century. A crucial breakthrough and broadly-themed point is the so-called ” the March 1915 death row, the genocide that then Ottoman Turkey meant to smuggle the Armenian minority and during which, under agonizing conditions, one and a half to two million Armenians died – children, women, men, and old men. In order to avoid this march, the Armenians withdrew their civil rights (again) from Turkey all over the world. One of the European countries that started to accept them as the first was Romania.

 

Literary theorists, who are the theme of Armenian genocide (and who have experienced world resonance), call it post-genocidal (Rubina Peeromian), which they call the postmemoral (Marianne Hirsch). The author says: „A book of whispers is not a historical interpretation, but a book of conscience”, but the author himself corrects that, for example, his cunning Spanish translator showed the Armenian cemetery with the graves of almost all of his characters except those who found a tomb in the Black Sea on the deathbed. The degree of documentarity and the boundary between the description of the real world and the imaginary, literally possible world, the reader can not escape (the kiss could be shifted in the case of abominable abominations in the march of death …). However, a website that presents the Book of Whisperers can help. The determined and truth-loving reader finds a lot of historical documents, photographs, and narrative records that illustrate the author’s inspirational sources.

The Book Whisperer tells himself to enter the story as a narrator rather than a character, writes that the only difference between him and the reader of this book is that he reads it first. He points out indirectly to the fact that his novel is actually a combination of many stories, some even double or two-generational mediated, which the Armenians have sold orally in their communities, some even written, but which without capture by the third generation of grandchildren Vosganian belongs, they have lost their lives. In fact, the narrator becomes the central figure of the novel, the head of the Armenian community in the southern town of Focşani, father of the father, Garabet. He holds witnesses, old books, photographs, to the secrets of which his grandson is dedicated.

 

The novel opens a description of the story of a narrator-author who has lived with the scents and smells of the suburb of the provincial Romanian town of Focşani, sometimes at the beginning of the second half of the 20th century. For Proustian madlenka the author chose an arsenal of Armenian cuisine – the smell of yeast dough for baklava, dried beef pastramy, dried fruit, from which it was preparing sweet cereal soup Anush-abur and of course coffee, in which the ancient Armenians his childhood met in the yard under the wake of tea for the fifth and the whispering of political and communal questions. It was a narrative event, an opportunity to share life stories addressed to adults, of which the narrator-author, then the little child, was not cast out. On the contrary, he stood to carry the whispered narrative further. So the narrator does not record his biography as a chronicler, but he writes the stories of his old Armenians about their older Armenians as he has heard from them. For details, which are widely rozrozpráva narrator, the reader leads to the historical and cultural detail, but which do not burden the story, on the contrary, supply and after a short mostly sad history of the 20th century exceptional plasticity through microstories its incredibly picturesque characters.

 

The common denominator of these characters is their Armenian origin and the fact that they have settled or have just been present in Romania, according to the narrator-Garabet: „The only thing people have in common is stories. When you say that two people are the same people, it means listening to the same stories. „Against the designation of the whole novel as” post-genocidal „but says the fact that for the twelve memories of actual death march in Turkey and the Syrian desert devote only two chapters integrally. The novel, despite the strong ethnicity of Armenia, is uniquely cultural and historical in the Romanian and Central European post-totalitarian context. For example, episodic character Siruniho, educated Armenians, who after the occupation of Romania by the Russians in 1944 will receive the list (príčinlivejších his brothers Armenians) to the Soviet embassy, ​​is among the first deported to the Siberian camp. There, incidentally, as part of the propaganda lecture on the success of the Soviet Union, he noticed his broad knowledge of Old Middle East literature and history as an assistant to Moscow’s historian. Assistant to the historian, Siruni gets to the Yerevan Academy of Sciences. However, in forming a cadre, NKVD staff will encounter Siruni’s older article in the Romanian magazine for Armenians. In Siruni, before his internation, Siruni was mourning the death of his Armenian friend killed in the Soviet Union and innocent of anyone other than Lavrentija Berija. Siruni again gotten to another extermination camp, from where he came back to Stalin and Berija’s death through Yerevan. Here, thirty pounds of poorer, bald, and without teeth, joined the whispering community of the Garabet court.

 

In the Book of Whispers, there is an incredibly strong biography of characters who devote more space, much more. These are the life stories of a variety of exceptional people who have tried to stand on their feet, even when they are out of their homes, the murder of families, or despite (but also thanks to) the infirmity, the perversity of the political system. The Book of Whispers tells gentle, beautiful and slowly painful and harsh testimonies, but it is also about great wisdom, which in this case is growing out of great suffering.

 

In the Slovak environment, the novel Whispers Book is available in the Czech translation of Jarmila Horáková. The pure to translucent and disturbing translation allows the novel to flow naturally, the cultivated and poetically redrafted language of its origins has managed the translator very subtly and has to be delivered erudovanly translucent. This was certainly not a simple task with an enormous amount of Middle East realities. She had to stop not only with transcription from Romania, but also with questions of Armenian, Ottoman or Turkish culture.

 

Eva Kenderessy

Revue of World Literature 1/2018

 

 

Rumunský Saroian alebo arménske danteovské Peklo

Varujan Vosganian: Kniha šepotů. Preložila Jarmila Horáková. Praha: Havran, 2015, 438 s. ISBN 978-80-87341-28-5

 

Kniha šepotov (Cartea șoaptelor) rumunského spisovateľa arménskej národnosti, ekonóma, politika a spisovateľa Varujana Vosganiana (1958) vyráža dych. Stala sa rumunským aj arménskym bestsellerom, juhoamerické kritiky v nej nachádzajú európsku paralelu k Márquezovmu románu Sto rokov samoty, španielsky recenzent jeho konštrukciu románov v románe pripodobňuje k Donovi Quichotovi… Dielo pozbieralo v Rumunsku v roku svojho vydania (2009) takmer všetky literárne ceny – od spolkových cez časopisecké až po čitateľské. V Arménsku ho v roku 2013 vyhlásili za knihu roka, Arméni, Izraelčania aj Rumuni autora niekoľkokrát navrhovali na Nobelovu cenu za literatúru. Preklad Knihy šepotov získal v Poľsku prestížnu cenu Angelus. V roku 2015, presnejšie 21. apríla sa v rámci Svetového dňa čítania, pripomínajúceho tentoraz arménsku genocídu spred sto rokov, stal román Varujana Vosganiana symbolom solidarity s jej obeťami. Čítalo sa z neho v mnohých európskych mestách vo vyše dvadsiatich existujúcich prekladoch, na jeho motívy vznikli iné diela, plastiky, divadelné aj hudobné kusy.

 

Kniha šepotov je rozmermi skutočným kronikárskym dielom, ktoré prinajmenšom svojím názvom odkazuje na starozákonnú Knihu nárekov, ale aj na inú, stredovekú modlitebnú Knihu nárekov od arménskeho mnícha Gregora z Nareku. Zatiaľ čo Kniha nárekov oplakáva spustošenie Jeruzalema a vyhnanie Židov do všetkých svetových strán, Gregorove modlitby zasa predstavujú silné teologické posolstvo v pôsobivom básnickom prevedení tichej modlitby, Kniha šepotov zaznamenáva vycibreným rozprávačským a miestami aj básnickým jazykom umlčovaný život a utrpenie arménskeho etnika tesne pred a počas 20. storočia. Zásadným zlomovým a široko tematizovaným bodom je tzv. pochod smrti z rokov 1915 – 1916, genocída, ktorou vtedajšie osmanské Turecko mienilo vyhladiť arménsku menšinu a počas ktorej za otrasných podmienok zomrelo odhadom jeden a pol až dva milióny Arménov – detí, žien, mužov, starien aj starcov. Aby sa tomuto pochodu vyhli, Arméni zbavení občianskych práv (opäť) utekali z Turecka do celého sveta. Jednou z európskych krajín, ktorá ich začala prijímať ako prvá, bolo aj Rumunsko.

 

Teoretici literatúru, ktorá tematizuje arménsku genocídu (a ktorá zaznamenala svetovú rezonanciu), nazývajú post-genocídnou (Rubina Peeromian), naratívne ju zasa označujú za postmemoárovú (Marianne Hirsch). Rozprávač síce hovorí, že: „Kniha šepotů není historickým výkladem, ale knihou svědomí“, autor sám však koriguje, že napríklad jej zvedavému španielskemu prekladateľovi ukázal arménsky cintorín s hrobmi takmer všetkých svojich postáv, s výnimkou tých, ktoré našli hrob v Čiernom mori alebo na pochode smrti. Mieru dokumentárnosti a hranicu medzi opisom reálneho sveta a imaginárneho, literárne možného sveta čitateľ postrehnúť nedokáže (kiežby sa dala posunúť v prípade opisovaných ohavností za pochodu smrti…). Môže mu v tom však napomôcť internetová stránka, ktorá Knihu šepotov prezentuje. Tu odhodlaný a po pravde bažiaci čitateľ nájde množstvo historických dokumentov, fotografií, záznamov rozprávaní, ktoré ilustrujú autorove inšpiračné zdroje.

Rozprávač Knihy šepotov sám vstupuje do príbehu ako rozprávač, nie ako postava, píše, že jediný rozdiel medzi ním a čitateľom tejto knihy je ten, že on ju číta ako prvý. Upozorňuje tak nepriamo na fakt, že jeho román je vlastne spojením mnohých sprostredkovaných príbehov, niektorých dokonca aj dvojnásobne alebo dvojgeneračne sprostredkovaných, ktoré si Arméni vo svojich komunitách ústne predávali, niektorí aj písomne zaznačili, no ktoré by sa bez zachytenia treťou generáciou vnukov, do ktorej Vosganian patrí, nenávratne vytratili. Rozprávačom sa tak v skutočnosti stáva ústredná postava románu, hlava komunity Arménov v juhorumunskom meste Focșani, dedko z otcovej strany, Garabet. On je uchovávačom svedectiev, starých kníh, fotografií, do tajov ktorých vnuka zasväcuje.

 

Román otvára opis detstva rozprávača-autora, ktoré prežil na vôňami a pachmi preplnenom predmestí provinčného rumunského mesta Focșani niekedy na začiatku druhej polovice 20. storočia. Za proustovské madlenky si autor vyvolil celý arzenál arménskej kuchyne – vôňu kysnutého cesta na baklavu, sušenej hovädzej pastramy, sušeného ovocia, z ktorého sa pripravovala sladká obilná polievka anuš-abur a, samozrejme, kávy, pri ktorej sa starí Arméni jeho detstva stretávali vo dvore pod orechom ako na čaji o piatej a pošepky preberali politické a komunálne otázky. Bola to naratívna udalosť, príležitosť zdieľať životné príbehy určené dospelým, z ktorých však rozprávač-autor, vtedy malé dieťa, nebol vyvrhnutý. Naopak, ostával, aby mohol šepkané rozprávania niesť ďalej. Rozprávač teda ako kronikár nezaznamenáva svoju biografiu, ale píše príbehy svojich starých Arménov o ich ešte starších Arménoch tak, ako ich od nich vypočul. Podrobnosti, o ktorých sa rozprávač rozrozpráva zoširoka, čitateľa vedú k historickým a kultúrnym detailom, ktoré však príbeh nezaťažujú, naopak, dodávajú krátkym a po väčšinou smutným dejinám 20. storočia výnimočnú plasticitu cez mikropríbehy jeho neuveriteľne pitoreskných postáv.

 

Spoločným menovateľom týchto postáv je ich arménsky pôvod a fakt, že sa usadili alebo v istom čase vyskytli v Rumunsku, podľa rozprávača-Garabeta: „Jediná věc, kterou mají lidé společnou, jsou příběhy. Když se řekne, že dva lidé jsou ze stejného národa, znamená to, že poslouchali stejné příběhy.“ Proti označeniu celého románu ako „post-genocídneho“ však hovorí fakt, že z dvanástich sa spomienkam na samotný pochod smrti v tureckej a sýrskej púšti venujú integrálne len dve kapitoly. Román napriek silnému etnickému prináležaniu Arménom jednoznačne kultúrne a historicky patrí do rumunského, ale aj stredoeurópskeho, posttotalitného kontextu. Napríklad epizodická postava Siruniho, vzdelaného Arména, ktorý sa po obsadení Rumunska Rusmi v roku 1944 dostane na zoznam (svojich príčinlivejších bratov Arménov) pre sovietsku ambasádu, je medzi prvými odvlečenými do sibírskeho lágra. Tam si náhodou v rámci propagandistickej prednášky o budovateľských úspechoch Sovietskeho zväzu všimne jeho široké znalosti z oblasti starého blízkovýchodného písomníctva a dejín asistentka moskovského historika. Na asistentkin podnet sa historikovi podarí Siruniho dostať na jerevanskú akadémiu vied. Pri tvorbe kádrového posudku však pracovníci NKVD narazia na Siruniho starší článok v rumunskom časopise pre Arménov. V článku Siruni ešte pred svojou internáciou oplakával smrť svojho arménskeho priateľa zabitého v Sovietskom zväze a nevinil za ňu nikoho iného, ako priamo Lavrentija Beriju. Siruni sa opäť dostal, tentoraz do iného vyhladzovacieho tábora, odkiaľ vyšiel až po Stalinovej a Berijovej smrti cez Jerevan naspäť domov do Rumunska. Tu sa o tridsať kíl chudší, plešatý a bez zubov pripojil k šepkajúcej komunite z dvora dedka Garabeta.

 

V Knihe šepotov je nesmierne silných biografií postáv, ktorým sa venuje väčší priestor, omnoho viac. Ide o životné príbehy rôznorodo výnimočných ľudí, ktorí sa snažili postaviť na nohy aj po vypudení z domova, vyvraždení rodín či napriek (ale aj vďaka) nevľúdnosti, zvrátenosti politického systému. Kniha šepotov rozpráva jemne, krásne a pomaly bolestné a drsné svedectvá, ale je aj o veľkej múdrosti, ktorá asi v tomto prípade vyrastá z veľkého utrpenia.

 

V slovenskom prostredí je román Kniha šepotov dostupný v českom preklade Jarmily Horákovej. Čistý až priezračný a nevyrušujúci preklad dovoľuje románu plynúť prirodzene, kultivovaný a básnicky prepracovaný jazyk jej pôvodiny sa podarilo prekladateľke veľmi subtílne a treba dodať aj erudovane pretlmočiť. Istotne to nebola jednoduchá úloha pri enormnom množstve blízkovýchodných reálií. Musela sa teda popasovať nielen s transkripciou z rumunčiny, ale aj s otázkami arménskej, osmanskej či tureckej kultúry.

 

Eva Kenderessy

Revue svetovej literatúry 1/2018